|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Alapítványunk!
a
Szlovák Iskoláért és Óvodáért
Alapítvány
1999 óta sikeresen működik a
szülők, támogatók segít- ségével, tehetsé- ges és rászoruló tanulóink érdeké- ben.
Adószám:
18381748-1-04
|
|
|
|
Čarovná muzika |

|
„Pochádzam z rodiny, ktorá je typická pre slovenské prostredie Dolnej zeme.
Naši predkovia sa zaoberali poľnohospodárstvom a postupne získavali odborné
remeselné zručnosti”, takto začínal svoju prácu o našej rodine môj brat.
Brata zaujala otcova práca. Otec má zvláštne povolanie, ktoré si zasluhuje
pozornosť.
|
 |
Skrotiť rozzúrený oheň,
zastaviť príval vody, alebo pomáhať ľuďom pri dopravných nehodách, alebo v
inom nešťastí je vzácne poslanie.To všetko vie môj otec. V hasičskom zbore
pracuje už 15 rokov a je nadporučíkom.
Má 43 rokov a pochádza z
Kardoša. Spolu so svojimi dvoma bratmi chodili do základnej školy v tejto
dedine a tam sa naučili rozprávať po slovensky. Slovenčina patrila k ich
životu, lebo aj doma so svojimi rodičmi sa rozprávali iba po slovensky. Otec
spomína, že všetci susedia sa medzi sebou rozprávali najmä po slovensky a
napríklad jeho stýco, keď išiel do školy nevedel po maďarsky rozprávať. Po
skončení základnej školy pokračoval v štúdiu v Strednej ekonomickej škole v
Békešskej Čabe. Po maturite nastúpil do vojenskej služby. Páči sa mi ako to
on hovorí: „ Stal som sa vojákom, slúžil som päť rokov v Níreďháze, na
Mezőture a v Baji”. Po skončení vojenskej služby pracoval v Kardoši v
poľnohospodárskom družstve. Skončil Vysokú školu pedagogickú v Sarvaši.
Diplomovú prácu, v ktorej predstavil ľudové hudobné nástroje písal aj v
slovenčine. Otec veľmi rád rozpráva po slovensky. Zo slovenčiny zložil aj
strednú jazykovú skúšku.
Podľa jeho rozprávania viem,
že od detstva mal rád hudbu a tanec.
„Bol som 9 alebo 10 ročný,
keď počul som hlas citary. Citara je najrozšírenejší ľudový strunový hudobný
nástroj, má rezonančnú skriňu doskového tvaru, na nej sú napnuté struny a
zvuk prenášajú rôzne umiestnené kobylky. Pri hre je citara položená na stole.
Hráč jednou rukou skracuje struny a druhou brnká prstami, plektrom.”
Podrobne mi vysvetľuje, aké druhy citár poznáme, v čom je medzi nimi rozdiel,
aký hlas vydávajú, z akého dreva ich treba urobiť, aký tvar im treba dať.
„Báťa Ján Janšík učil ma”,
započúvala som sa znovu do otcových spomienok. „Báťa nemali deti, a tak si
ma veľmi obľúbili. Hádam každy večer som bol u nich a učil som sa slovenské
i maďarské piesne. Najviac sa mi páčili vojenské piesne. Báťa Jano pracoval
v lete pri kravách, bol pastier. Veľa ráz aj som spal s ním v drevenom dome.
Keď zahnali sme kravy do karáma, citarovali sme aj do pol noci. Keď boli
zabíjačky, vtedy sa tiež všetko ozývalo spevom a hlasom citary.”
Z ďalších spomienok som sa
dozvedela, že Andráš Klimaj, vedúci kultúrneho domu v Kardoši, ktorý tiež
vedel dobre hrať na citaru i na mandolínu a veľmi pekne spieval, založil v
Kardoši päťčlenný citarový súbor. V súbore hrali Kiss János, Sonkoly Pál,
Klimaj András, Jansík János a Galát János. Súbor často vystupoval pri
rôznych slávnostných príležitostiach nielen v Kardošskom kultúrnom dome, ale
aj v okolí. Na vystúpenia cestovali autobusom a často hrali aj vonku v parku,
pozývali ich pri rôznych slávnostných príležitostiach. Otec si ešte dodnes
spomína na slávnosť v Kondoroši, kde podľa starého zvyku piekli vola.
Vystupovali pred početným obecenstvom, ktorému sa ich vystúpenia veľmi
páčili. Po vystúpení vždy spoločne pozorne sledovali ďalší program v hľadisku.
Potešila som sa, keď mi
otec ukázal fotografie z týchto vystúpení. Nechcelo sa mi ani veriť, že
práve ten najmladší člen ci-tarového súboru je môj otec.
Nevystupovali len
samostatne, ale doprevádzali aj spevákov z pávieho krúžku, kde boli členovia
starší a od nich sa naučili mnohé pesničky.
Ľudové piesne s doprovodom
citary starostlivo nacvičovali a spoločne pripravovali nielen podľa počutia,
ale aj pomocou zbierok, v ktorých hľadali vhodné piesne na vystúpenia.
|
 |
Slovenské ale i maďarské piesne starostlivo vyberali. Dbali na to, aby sa
program začínal pomalšími piesňami a končil v rýchlom tempe. Slovenské
ľudové piesne pripravovali v dvojhlasnej úprave, čo výrazne zvyšovalo úroveň
vystúpení. Záverečné piesne vždy vyvolali búrlivý, neutíchajúci potlesk
divákov. Stávalo sa, že diváci v závere programu spievali spoločne s
vystupujúcimi, preberajúc tie najkrajšie motívy piesní. Radostnú náladu
posilnilo i vystúpenie tanečného súboru. Fotografiu, ktorú si môžeme pozrieť
uverejnili v roku 1978 v Našom kalendári.
|
 |
 |
Vystúpenia pozorne sledovala
i porota, v ktorej bol členom i veľmi známy odborník Pribojski Mátyás. On
vydal knihu, podľa ktorej sa mohli učiť hrať na citare.
Často prichádzal medzi nich
do Kardošu, kde vystupoval spolu s Bandi báčim a s jeho pomocou sa mohli
zdokonaliť.
Spočiatku pri hre používali
husacie, morčacie alebo dropie pierko. Patrilo k nemu drevené držadlo, ktoré
si každý dokázal zhotoviť sám. Vyrezávali rôzne vzory. Neskôr pri hre
používali plektro z plexiskla, takže tento dávny spôsob zanikol.
Vyrezávať a píliť však môj
otecko neprestal. Až dodnes veľmi rád majstruje a zo všetkého najradšej robí
citary.
Citara bola pre neho po celý
život najlepším priateľom. Sprevádzala ho od detstva, Bola s ním v žiackom
domove v Békešskej Čabe, spríjemňovala mu vojenský život, kde s ňou súťažil v
známom programe „Ki-mi-tud” / Kto, čo vie/ aj na pracovisku v pokojných
chvíľach ho kolegovia presviedčajú, aby im zahral na citare, ale pre mňa sú
najcennejšie tie chvíle, keď sa u nás doma ozve hlas jeho citary.
Viem o mojom oteckovi aj
viac. Je to láskavý citlivý človek, ktorý vo voľných chvíľach vymení svoje
náročné povinnosti za záľuby. Najviac pozornosti však venuje nám deťom. Veľmi
som sa tešila, keď mi pomáhal pri príprave programu našej triedy na
vystúpenie v tvorivých dielňach. Dlho sme si pospevovali drotárske piesne,
ktoré nás naučil a doprevádzal nás hrou na harmoniku. Od januára tohto roku
zasa počuť v našej škole hlas citary. Čarovné tóny šíri znovu založená
citarová skupina, ktorú vedie môj otec. Samozrejme, že aj ja som chcela byť
medzi citaristami v súbore Lipôčka. A môj otec myslel aj na to.
Na Vianoce mi pripravil
prekrásny darček. Dostala som novučičkú citaru, ktorú sám urobil. Je
prekrásna s venovaním, ktoré mi vždy bude pripomínať, že nemám zabudnúť na
dve veľké lásky môjho otca – slovenský jazyk a hru na citare.

Galát Enikő |
|