Pochádzam z početnej rodiny. Súrodenci už vyleteli z rodného hniezda a rodičom som zostala na krku iba ja. Spojení sme však silným putom lásky a porozumenia. Pomáhame si navzájom. Svoju rodinu mám veľmi rada a všetci mi opätujú lásku. Rodina je moja opora, lebo s jej pomocou dokážeme prekonať všetky problémy. S príbuznými sme v stálom kontakte, často sa stretávame, spoločne pracujeme a spoločne zdieľame i radosť. Pripravujeme jeden pre druhého milé prekvapenia. Utužuje to naše vzťahy. Veľmi si cením pokoj v našej rodine. Najpríjemnejšie sú chvíle, keď sa zídeme pri vyhriatej peci. Je to stará pec a považujeme ju za srdce našej rodiny. Stavali ju tradičným spôsobom, z navlhčenej zeme a z kúskov škridiel.
 

V spodnej časti kládli šamotové tehly. Podľa dávneho zvyku je pec v izbe, ale ústie pece je v kuchyni. V peci zvykli piecť chlieb, ale deti čakajú najradšej na posúchy, alebo na malé bochníky z chlebového cesta. Stará mama tu varievala večeru. Často pripravovala chutné polievky – fazuľovú, hrachovú, alebo šošovicovú. Pec dobre slúži i v čase zabíjačky. Vtedy sa okolo šíri vôňa klobás, huriek a pečeného mäsa.
Vo sviatočných chvíľach sa tu zíde celá naša rodina. Vtedy z pece voňajú do zlatista vypečené sadelníky, alebo lekvárové buchty. Mne chutia najlepšie na prípecku, kde je podvečer veľmi príjemné posedenie. V taký čas otec položí na stôl citaru a spoločne si zaspievanie niekoľko piesní.
Moja najobľúbenejšia je u nás známa slovenská pieseň : „Keď som tajšla do záhradke ružu trhať……”.

Tá krásna pieseň sa prenáša z pokolenia na pokolenie, preto uvádzam RODOSTROM NAŠEJ RODINY
I. Rodostrom z otcovej strany

Udržiavame dobré susedské vzťahy. Práve tak ako naša rodina i mnohí obyvatelia obce sú pôvodom Slováci. Usilujú sa zachovávať slovenské tradície. Dedina sa rozkladá juhovýchodne od Sarvaša.

História obce

Prvá písomná správa o obci je z roku 1444. V tom čase územie patrilo k sentandrášskemu panstvu. Kráľ Žigmund daroval dedinu Jánovi Hunyádimu.
V rokoch 1456 – 1596 sa celé prostredie zaľudňovalo, ale turecké nájazdy obec celkom zničili. Obyvatelia sa zúčastnili Sedliackej vzbury. Po ťažkých rokoch boja za slobodu sa na čabačúdskom majetku skrýval Jozef Eötveš. Medzi najvýznamnejšie osobnosti obce patrí Ágoston Trefon, ktorý istý čas žil v obci. Na jeho pamiatku je od roku 2001 pomenovaná základná škola.
Dnešnú podobu obec nadobúda od roku 1922, kedy sa ľudia z okolitých samôt začali sťahovať sem. Boli to Slováci, ktorí sa na toto územie dostali z hornej časti Uhorska. Postavili si pekné domy so záhradami. Starali sa o domáce zvieratá a žili tradičným spôsobom, ktorý umožňoval zachovať jazyk i zvyky.
V roku 1932 bol postavený nový obecný dom. Počet obyvateľov sa zvýšil na 2 200. O vzhľad obce všetci veľmi dbali a obec bola vyhlásená za „príkladnú obec”.
 

V našej dedine sa žije veľmi dobre.

Radosť obyvateľom našej dediny prinášajú vystúpenia citarového súboru a speváckeho zboru. Na spoločných posedeniach je veľmi príjemné započúvať sa do melódie piesne, ktorú u nás každý pozná v tomto znení:
 

V šírom poli hruška stojí, do poli je zelená, pod ňou stojí moja milá veľmi vyplakaná, čo tak plačeš, čo nariekaš frajervôčka moja?
Pre tebe psa falešného, že som ja ni tvoja.
Ak nebudeš moja milá, budeš mi bratová, predsa budeš mojom rode, frajervôčka moja Struny citary, ktoré rozozvučí plektro zhotovené z krídla dropa, spievajú aj o minulosti našej dediny, veď na priečelí obecného domu, kde sídli i Slovenská samospráva je erb obce, v ktorom je zobrazený krásny veľký vták – drop – .

Tento znak je symbolom našej obce. Podľa povesti sa to stalo dávno-pradávno. Spomienky na ten čas sa vytratili z ľudskej pamäti, ale zem ho ľuďom pripomína každý rok. Plody zeme prezrádzajú človeku, čo je skryté v koreňoch stromov. Vôňa zrelého ovocia pripomína čas divorastúcich rastlín a v kôre stromov je zápis o tom ako sa tu ľudia usadili.

Horami – dolami blúdil so svojou čeliadkou lovec Csaba.
Zle – nedobre sa im vodilo. Blúdili tmou, blúdili dňom i nocou. Hľadali miesto pre svoj domov. Predierali sa hustým krovím a len slabý blikot hviezd im odkrýval tajomnosť nehostinného kraja. Šum lístia ich priviedol na malú čistinku. Ale bol to iba klam.
V mokradi pozorne hľadali pevné miesto. Opatrne kráčali ďalej a zrazu v tmavej úžľabine sa niečo zabelelo.Na zoschnutom lístí ležalo biele pierko. Starostivo si ho schovali a modlitbou začínali nový deň. Kráčali po belavom uzučkom chodníčku, ktorý sľuboval, že pútnici sa uberajú správnym smerom. Odrazu sa hora rozostúpila. Pred ich pohľadom sa rozprestieral rovinatý kraj. V diaľke videli krásneho veľkého vtáka so zlatými ostrohami. V tej chvíli odovzdal drop zem človeku s odkazom, že je to kraj stvorený pre lásku a porozumenie.
Túto peknú povesť spracovala pani učiteľka Magdaléna Pažická. Porozprávala som jej tento príbeh, podľa toho, ako som ho ja počula v našej obci.
Verím, že túto povesť spoznajú aj deti, ktoré chodia do základnej školy v našej obci. Školu navštevujú mnohí moji priatelia i bratranci a sestrenice.