Prečo mám rád Slovensko, prečo mám rád slovenčinu

Som HRUŠKA. Ármin Hruška. Narástol som na košatom strome, ktorý má korene na Slovensku i v Maďarsku. Som posledným potomkom, najmladšou hruškou na tomto užitočnom ovocnom strome. V Maďarsku s obľubou pália gazdovia domácu hruškovicu. U prastarej mamy som sa naučil prvú slovenskú vetu: „ Na zdravie!” Keď som bol maličký, mama ma naučila riekanku: „ Padla hruška zelená, obila si kolená. Teraz plače na zemi, dobrý liečik dajte mi.” A čo je najlepší liek? No predsa hruškovica! Tak som sa začal učiť po slovensky.

Slovenčina je ťažký jazyk. Gramatika je zaujímavá a má veľa pravidiel. Je skoro taká zložitá a presná, ako keď robíme tu na Dolnej zemi klobásky: 20 kg mäsa, pol kila soli, vrecko červenej papriky, rasca, cesnak. Všetko pekne poporadí. Potom to dobre pomiešame, necháme odležať, naplníme do čriev a vyúdime. Aj slovenská literatúra je pikantná. Najviac sa mi páči poézia. Naučil som sa naspamäť veľa básní. Najsmiešnejšie sú od Daniela Heviera. V škole máme aj predmet slovenská vzdelanosť, čiže národopis. Učil som sa tam o Cyrilovi a Metodovi, o tom, ako po rozpade Veľkej Moravy žili spolu v jednom štáte Slováci aj Maďari. Rád by som vedel, ako to bolo naozaj. Ďalším predmetom je rozhovor, teda koverzácia. Moji spolužiaci so slovenským rozhovorom majú problémy. Ja si myslím, že mne tá slovenčina ľahko sama naskáče do hlavy, lebo moja prastará mama bola polovičná Slovenka a veľmi dobre vie po slovensky. Ale v našej rodine nielen prastará mama hovorí po slovensky. Aj babka a dedko . Najmä po hruškovici. Moja mamička dokonca učí slovenčinu. U nás doma teda veľa hovoríme po slovensky. Teraz mám trinásť rokov a keď som mal sedem, stal som sa žiakom Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Sarvašská škola je veľmi moderná. Sú v nej dobré učiteľky a učitelia. My sme im zato na oplátku dali všeliaké prezývky, ktoré tu nebudem prezrádzať. Teta Dáša a teta Danka sú zo Slovenska. Sú veľmi dobré. Teta Dáša pre mňa na Slovenský týždeň vybrala zábavnú poviedku od Ľubomíra Feldeka - O vrabcovi Vavrincovi. Bola o tom, ako išiel vrabec Vavrinec na hokej s papagájom. Bavilo ma napodobňovať toho uškriekaného papagája. A tak som vyhral prvú cenu. Tento rok som sa naučil inú veselú prózu od toho istého autora - O chodiacej chalupe. Bola o tom, ako dvaja terchovskí figliari ukradli v Žiline krčmu a na chrbte ju preniesli do Terchovej. Zase som vyhnal prvú cenu a peknú slovenskú knihu. Na jar možno pôjdem recitovať rumunským Slovákom do Bodonoša. Ak všetko klapne. V škole sa veľa učíme po slovensky. Často chodíme na Slovensko do školy v prírode, na lyžovačky a do biblických táborov. Bol som aj v slovenskom dramatickom tábore. Mám asi herecké bunky. Myslím si, že je veľmi dôležité učiť sa jazyk našich predkov. Veď kto potom naučí moje deti: „Na zdravie!?”

Nie som si dnes ešte istý, či budem chodiť do slovenskej strednej školy. Hoci moja sestra, bifľoška, chodila do gymnázia v Békešskej Čabe. Na stopro ale viem, že chcem urobiť strednú jazykovú skúšku zo slovenčiny. „Nepadol si ďaleko od stromu,” povedala by moja prastará mama. „Nepadol som na hlavu,” hovorím zas ja, Ármin Hruška.

Ármin Hruska, 7.B

Slovenská základná škola v Sarvaši, Maďarsko, učiteľka: Dagmar Králiková