Pani učiteľka Eva Danková vo svojej ovocnej záhrade spolu so svojimi kolegami Gáborom Urbanom, Zuzanou Romérovou, Henrikom Osztroluczkim, Diánou Kótovou, Dolli Gálová nazbierali slivky, ktoré na druhý deň zavčas rána vylupkali žiaci siedmeho a ôsmeho ročníka. Tradíciou našej školy sa stalo varenie slivkového lekváru . Už po šiestykrát sa do tejto akcie zapojili pracovité ruky nielen žiakov, učiteľov, zamestnancov, rodičov, ale aj starých rodičov. Výraznú pomoc pri varení lekváru poskytli otecko Benedika Novodomszkého a stará mama Dávida Urbana. Od skorých ranných hodín pomáhali pri príprave lekváru. Pán školník, Ján Skorka sa postaral o to, aby pod kotlami horel oheň, ktorý sa dal počas varenia lekváru regulovať.Pani riaditeľka Zuzana Medvegyová, pri rannom stretnutí žiakov školy poprosila všetkých prítomných, aby sa v priebehu dňa zapojili do varenia lekváru a pomáhali hlavne pri jeho miešaní. Je známe, že dobrý slivkový lekvár sa musí miešať 11 – 12 hodín bez prestávky. Pod dohľadom skúsenej pani učiteľky Evy Szűcsovej- Dankovej sa žiaci striedali v práci pri dvoch kotlíkoch. Pri varení lekváru sa opäť prejavila kolektívna práca všetkých žiakov, učiteľov a zamestnancov a rodičov školy. Príkladom pre všetkých bola pani riaditeľka Zuzana Medvegyová, ktorá sa ako prvá postavila ku kotlíkom. Milí boli prváčikovia, ktorí si tiež chceli vyskúšať túto náročnú prácu. Triedna učiteľka Eva Janšíková im dávala rôzne otázky, napríklad: „Prečo musíme miešať lekvár?“ Odpoveď znela: „Aby sa nepokazil.“ Vôňu slivkového lekváru bolo cítiť v priestoroch celej školy. Aj naši malí škôlkari zvedavými očkami sledovali tento rušný deň.Najväčšiu radosť mali žiaci, keď každá trieda dostala na ochutnávku „ciberej”. Chlebík natretý s napoly uvareným slivkovým lekvárom chutil všetkým. Táto „fajnotka“ vyčarila maškrtný úsmev na perách aj prvákom, hoci väčšina z nich ju jedla prvýkrát. Keď sa v neskorých popoludňajších hodinách objavili na stole plné poháre, každý už vedel, že sa lekvár vydaril.

Zlatica Liska