|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Alapítványunk!
a
Szlovák Iskoláért és Óvodáért
Alapítvány
1999 óta sikeresen működik a
szülők, támogatók segít- ségével, tehetsé- ges és rászoruló tanulóink érdeké- ben.
Adószám:
18381748-1-04
|
|
|
|
Dankovci v našej škole
Vo svornosti žiť,
múdrosť vekov pochopiť,
myslieť srdcom
a rozdávať lásku.

„Dankova škola“ Školský rok
2009-2010 je dôležitým medzníkom v živote Slovenskej školy a žiackeho domova
v Sarvaši z toho dôvodu, že uplynulo 60 rokov, čo škola otvorila svoje brány
prvým žiakom. Na jednej hodine dejepisu sme sa zaoberali históriou našej
školy. Pani učiteľka vyzdvihla prácu pedagógov. Hovorila nám aj o
Dankovcoch. Na hodine vlastivedy sme pozreli DVD o Sarvaši. Aj tam som
počula o Dankovcov dynastii. Pavla Danka som viackrát
videla v našej škole na rôznych kultúrnych podujatiach.
Veľmi som sa potešila, že Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku vypísal súbeh
na tému : Moja škola, naše školy, do ktorého som sa s radosťou
zapojila.
Pán Dankó ma veľmi srdečne vítal vo svojom dome. Zaujímavé bolo pre mňa to,
ako hovoril o vzniku mene Dankó. Meno má slovanský pôvod: Dániel-Dani
Daňo-Dano.
Jeho predkovia prišli na Sarvaš v roku 1722.Pavel Dankó sa narodil 26.
októbra 1924 v našom meste Sarvaš. Jeho otec Ján Dankó bol učiteľom v Káke,
blízkosti Sarvaša. Matka Katarína Szekerová vychovávala s mužom tri deti.

Vysvätenie zvona pri škole v Káke 1913 |

Prvým učiteľom školy v
Káke bol Ján Dankó |
Ján, Margita a Pavel sa stali
učiteľmi. Najstarší syn Ján zomrel počas druhej svetovej vojny. Mladší syn
Pavel po skončení Evanjelickej základnej školy pokračoval vo svojich
štúdiách v sarvašskom gymnáziu Petra Vajdu. Po maturite v roku 1944-om bol
jeden rok poslucháčom Právnickej univerzity v Segedíne. Toto vojnové obdobie
znamená zúfalstvo, anarchiu. Vrátil sa do rodného mesta a tu skončil
učitelský ústav. Diplom získal v roku 1947.
Jeho prvým pracoviskom bola sálašská škola Šápského, kde vyučoval v
ročníkoch 1-6. Škola bola vzdalená od mesta asi 20 kilometrov. Tu mal veľmi
dobré vzťahy s rodičmi.
,, V škole sa konali bohoslužby, niekedy aj biblické hodiny. Ak prišiel pán
farár, slovenské piesne som hral na harmóniu. Ak neprišiel kňaz, tak som
čítal modlitby po maďarsky. Obyvatelia ma prosili, aby spevy boli slovenské.
Pri výbere mi pomáhala mamovka Dobrotková, hovoril pán Dankó“ Toto bolo do
1948.
Na sálaši sa odohrávala táto anekdota:
Mnohé deti nevedeli dobre po maďarsky.Bolo im treba porozprávať, ktoré slovo
čo znamená.
Opýtal som sa detí, čo znamená ,,kakas“. Hneď hovorili:kohút! Potom som vetu
utvoril:
- A kakas a kapun ül! čo to znamená?
Jeden žiak sa hneď ozval:
- Kapún-to je vyškopený kohút!
Potom pán Dankó vyučoval blízko Sarvaša v Starých viniciach ročníky
1-8.
Ako chodili deti do školy? Deti každý deň chodili do školy pešo.
Niekedy v zime aj na saniach. To bol pre nich veľmi pekný zážitok!
Mamičky im dali do ruky upečené zemiaky, aby ich neoziabalo na ruky.
Vtedy neboli dobré cesty. Na jar a na jeseň vo veľkom blate kráčali.
V škole sa dobre cítili. Starší žiaci pomáhali mladším aj v osvojení
učebnej látky. Učili sa dopoludnia. Keď sa pripravovali na sviatky,
na kultúrne programy, tak zostávali v škole aj popoludni. |

Pavel
Dankó v Sápszkeho škole |
Používanie slovenského jazyka a príslušnosť k slovenskej národnosti nikdy
medzi obyvateľstvom Sarvaša nevyvolávalo rozpory. V evanjelických
ciskevných školách, najmä na salašoch, učitelia naučili deťom slovenskú
abecedu. Slovenský spisovný jazyk sa nepoužíval, nakoľko obyvateľstva ho
nepoznalo.
Po skončení druhej svetovej vojny nasledovala výmena maďarského a
slovenského obyvateľstva. Oba štáty zabezpečovali národnostnému obyvateľstvu
vzdelávanie v materinskom jazyku na primeranej úrovni.
Aby si pedagógovia osvojili spisovnú slovenčinu, Ministerstvo školstva v
rokoch 1950 a 1951 v Budapešti zorganizovalo celoštátny jazykový kurz
slovenčiny. Túto možnosťvyužili mnohí učitelia zo Sarvaša, predovšetkým tí,
ktorí pôsobili na sálašoch. Pavel Dankó sa takto stal učiteľom slovenčiny. V
1951-om začal pracovať v sarvašskej slovenskej škole. V tomto roku veľmi
dôležitá udalosť sa konala v súkromnom živote pána Danku. Uzavrel manželstvo
s Anikou Delyovou. Manželka pochádzala z Horniakov. Najprv pracovala v
Mlynkoch, potom na Sarvaši.
V roku 1951 bol v Budapešti celoštátny jazykový kurz slovenského jazyka.
Zúčastnili sa ho Anikó Delyová a Pavel Dankó
V rokoch 1949-1960 bola v škole vyučovacím jazykom slovenčina. Deti sa v 1.
ročníku učili čítať a písať po slovensky. V 2. ročníku sa začali učiť
maďarské čítanie a písanie. Na nížšom stupni sa učili paralelne v oboch
jazykoch gramatiku, čítanie a sloh. Odborné predmety si osvojili po
slovensky. Po maďarsky sa vyučoval len maďarský jazyk a literatúra. Podľa
učebných osnov od roku 1961 vyučovanie odborných predmetov prebiehalo v
maďarčine.
Odbornú pomoc škole zabezpečovalo národnostné oddelenie Ministerstva
školstva. Ministerstvo počítalo s prácou pedagógov pri zostavovaní
národnostných učebných osnov, pri zostavovaní a redigovaní učebníc. Tejto
práce sa v značnej miere zúčastnila aj pani Danková. S jej spoluprácou
počítalo Národnostné oddelenie OPI počas dlhých rokov.
V knihe Ozveny času bývali žiaci s veľkou láskou spomínajú na pedagógickú
činnosť Dankovcoch. Ondrej Pusztai hovorí o tom, že keď v roku 1956 vypukla
revolúcia, pán učiteľ Dankó aby uspokojil žiakov zarecitoval im ,,Himnusz a
Szózat“. Pani učiteľka, ktorá so mnou pripravovala túto prácu, mi hovorila,
že to isté robil švagor Thúry na Kondoroši.
Ľudskosť, trpezlivosť, láska k dieťaťu-to sú charakteristické črty
pedagogickej práce pani Anikó Dankovej.
Pavel Dankó v 1963-om odišiel zo školy.Sta sa okresným školským inšpektorom,
potom vedúcim odboru vzdelávania. Do penzie šiel v roku
1984. Manželka šla do penzie v roku 1982. Zomrela v roku 2006.
- Na ulici Jókaiho sa nachádza ,,Dankova škola“. Veľmi ma zaujímlo, prečo ju
takto nazývajú.
- V roku 1882 postavil školu Ján Jánovsky a jeho manželka. Môj otec tu
vyučoval od roku 1935-1956. V 60. rokoch sa tu učili deti prvej a druhej
triedy slovenskej školy. Ich vyučovala moja manželka. Ja som tu býval s
mojou rodinou v služobnom byte do roku 1985. Potom tu zaniklo vyučovanie.
Dnes budova slúži civilnej obrane.
- Ako hodnotíte vychovnovzdelávaciu prácu v sarvašskej slovenskej škole?
Najmä počiatočné roky a prvé desaťročia si vyžadovali obetavý postoj k
práci. Napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sa časom vyskytli, si vždy s
oddanosťou a láskou spomínam na 12 rokov (1951-1963) strávených v tejto
škole. Veď po uplynutí určitého obdobia v živote človeka sa dostanú do
popredia len spomienky, zahrňajúce množstvo práce, úspešne zdolané úlohy a
prekážky, kolektív, v ktorom sa človek dobre cítil a v ktorom sa mu dostalo
nielen kolegaliálnej, ale aj priatelskej pomoci. Slovenská škola a žiacky
domov bola takýmto zariadením. Práce bolo nadostač, ale bol tu dobrý,
pracovitý kolektív, kde sa vždy dalo spoľahnúť na spolupracovníka (kolegu) a
to pedagóga či technického zamestnanca. Dobrá, takmer rodinná atmosféra a
ochota pomôcť značne prispeli k výsledkom, ktoré za 60 rokov svojho
pôsobenia dosiahlo toto zariadenie.
S odstupom uplynutých 60 rokov si v hlbke srdca zachovávam spomienku na tu
strávené roky, teším sa z výsledkov, ktoré škola a žiacky domov dosiahla a
tiež tomu, že k týmto výsledkom prispela aj práca našich bývalých
odchovancov (dnes našich kolegov). Aj preto chodili do tejto školy moje
štyri vnúčatá. Moja nevesta tu pracuje ako vychovávateľka a špeciálny
pedagóg.
Veľmi aktuálne sú myšlienky Juraja Dolnozemského:
Ten sen sa
naSej spoločnosti páči,
,, zamyslení spomíname-
učitelia, žiaci.
Za budúcnosť,
nech ešte dlho-
rok čo rok
dozrievajú novšie klasy. |
Želáme ti v srdciach:
- Ďalšie úsoešné
desaťročia,
naša milá škola-
Nie je to
lacná zhoda,
že Ty zostaneš, budeš-
a nie si iba bola“ |

Dankova rodina. Na fotke je sedem pedagógov.
Okrem z nich mnohí bratranci a sesternice si volili toto povolanie.
 |