Dankovci v našej škole

Vo svornosti žiť,
múdrosť vekov pochopiť,
myslieť srdcom
a rozdávať lásku.

„Dankova škola“

Školský rok 2009-2010 je dôležitým medzníkom v živote Slovenskej školy a žiackeho domova v Sarvaši z toho dôvodu, že uplynulo 60 rokov, čo škola otvorila svoje brány prvým žiakom. Na jednej hodine dejepisu sme sa zaoberali históriou našej školy. Pani učiteľka vyzdvihla prácu pedagógov. Hovorila nám aj o Dankovcoch. Na hodine vlastivedy sme pozreli DVD o Sarvaši. Aj tam som počula o Dankovcov dynastii. Pavla Danka som viackrát videla v našej škole na rôznych kultúrnych podujatiach.
Veľmi som sa potešila, že Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku vypísal súbeh na tému : Moja škola, naše školy, do ktorého som sa s radosťou zapojila.
Pán Dankó ma veľmi srdečne vítal vo svojom dome. Zaujímavé bolo pre mňa to, ako hovoril o vzniku mene Dankó. Meno má slovanský pôvod: Dániel-Dani Daňo-Dano.
Jeho predkovia prišli na Sarvaš v roku 1722.Pavel Dankó sa narodil 26. októbra 1924 v našom meste Sarvaš. Jeho otec Ján Dankó bol učiteľom v Káke, blízkosti Sarvaša. Matka Katarína Szekerová vychovávala s mužom tri deti.

Ján, Margita a Pavel sa stali učiteľmi. Najstarší syn Ján zomrel počas druhej svetovej vojny. Mladší syn Pavel po skončení Evanjelickej základnej školy pokračoval vo svojich štúdiách v sarvašskom gymnáziu Petra Vajdu. Po maturite v roku 1944-om bol jeden rok poslucháčom Právnickej univerzity v Segedíne. Toto vojnové obdobie znamená zúfalstvo, anarchiu. Vrátil sa do rodného mesta a tu skončil učitelský ústav. Diplom získal v roku 1947.
Jeho prvým pracoviskom bola sálašská škola Šápského, kde vyučoval v ročníkoch 1-6. Škola bola vzdalená od mesta asi 20 kilometrov. Tu mal veľmi dobré vzťahy s rodičmi.
,, V škole sa konali bohoslužby, niekedy aj biblické hodiny. Ak prišiel pán farár, slovenské piesne som hral na harmóniu. Ak neprišiel kňaz, tak som čítal modlitby po maďarsky. Obyvatelia ma prosili, aby spevy boli slovenské. Pri výbere mi pomáhala mamovka Dobrotková, hovoril pán Dankó“ Toto bolo do 1948.
Na sálaši sa odohrávala táto anekdota:
Mnohé deti nevedeli dobre po maďarsky.Bolo im treba porozprávať, ktoré slovo čo znamená.
Opýtal som sa detí, čo znamená ,,kakas“. Hneď hovorili:kohút! Potom som vetu utvoril:

Používanie slovenského jazyka a príslušnosť k slovenskej národnosti nikdy medzi obyvateľstvom Sarvaša nevyvolávalo rozpory. V evanjelických ciskevných školách, najmä na salašoch, učitelia naučili deťom slovenskú abecedu. Slovenský spisovný jazyk sa nepoužíval, nakoľko obyvateľstva ho nepoznalo.
Po skončení druhej svetovej vojny nasledovala výmena maďarského a slovenského obyvateľstva. Oba štáty zabezpečovali národnostnému obyvateľstvu vzdelávanie v materinskom jazyku na primeranej úrovni.
Aby si pedagógovia osvojili spisovnú slovenčinu, Ministerstvo školstva v rokoch 1950 a 1951 v Budapešti zorganizovalo celoštátny jazykový kurz slovenčiny. Túto možnosťvyužili mnohí učitelia zo Sarvaša, predovšetkým tí, ktorí pôsobili na sálašoch. Pavel Dankó sa takto stal učiteľom slovenčiny. V 1951-om začal pracovať v sarvašskej slovenskej škole. V tomto roku veľmi dôležitá udalosť sa konala v súkromnom živote pána Danku. Uzavrel manželstvo s Anikou Delyovou. Manželka pochádzala z Horniakov. Najprv pracovala v Mlynkoch, potom na Sarvaši.

V roku 1951 bol v Budapešti celoštátny jazykový kurz slovenského jazyka.
Zúčastnili sa ho Anikó Delyová a Pavel Dankó

V rokoch 1949-1960 bola v škole vyučovacím jazykom slovenčina. Deti sa v 1. ročníku učili čítať a písať po slovensky. V 2. ročníku sa začali učiť maďarské čítanie a písanie. Na nížšom stupni sa učili paralelne v oboch jazykoch gramatiku, čítanie a sloh. Odborné predmety si osvojili po slovensky. Po maďarsky sa vyučoval len maďarský jazyk a literatúra. Podľa učebných osnov od roku 1961 vyučovanie odborných predmetov prebiehalo v maďarčine.
Odbornú pomoc škole zabezpečovalo národnostné oddelenie Ministerstva školstva. Ministerstvo počítalo s prácou pedagógov pri zostavovaní národnostných učebných osnov, pri zostavovaní a redigovaní učebníc. Tejto práce sa v značnej miere zúčastnila aj pani Danková. S jej spoluprácou počítalo Národnostné oddelenie OPI počas dlhých rokov.
V knihe Ozveny času bývali žiaci s veľkou láskou spomínajú na pedagógickú činnosť Dankovcoch. Ondrej Pusztai hovorí o tom, že keď v roku 1956 vypukla revolúcia, pán učiteľ Dankó aby uspokojil žiakov zarecitoval im ,,Himnusz a Szózat“. Pani učiteľka, ktorá so mnou pripravovala túto prácu, mi hovorila, že to isté robil švagor Thúry na Kondoroši.
Ľudskosť, trpezlivosť, láska k dieťaťu-to sú charakteristické črty pedagogickej práce pani Anikó Dankovej.
Pavel Dankó v 1963-om odišiel zo školy.Sta sa okresným školským inšpektorom, potom vedúcim odboru vzdelávania. Do penzie šiel v roku 1984. Manželka šla do penzie v roku 1982. Zomrela v roku 2006.
- Na ulici Jókaiho sa nachádza ,,Dankova škola“. Veľmi ma zaujímlo, prečo ju takto nazývajú.
- V roku 1882 postavil školu Ján Jánovsky a jeho manželka. Môj otec tu vyučoval od roku 1935-1956. V 60. rokoch sa tu učili deti prvej a druhej triedy slovenskej školy. Ich vyučovala moja manželka. Ja som tu býval s mojou rodinou v služobnom byte do roku 1985. Potom tu zaniklo vyučovanie. Dnes budova slúži civilnej obrane.
- Ako hodnotíte vychovnovzdelávaciu prácu v sarvašskej slovenskej škole?
Najmä počiatočné roky a prvé desaťročia si vyžadovali obetavý postoj k práci. Napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sa časom vyskytli, si vždy s oddanosťou a láskou spomínam na 12 rokov (1951-1963) strávených v tejto škole. Veď po uplynutí určitého obdobia v živote človeka sa dostanú do popredia len spomienky, zahrňajúce množstvo práce, úspešne zdolané úlohy a prekážky, kolektív, v ktorom sa človek dobre cítil a v ktorom sa mu dostalo nielen kolegaliálnej, ale aj priatelskej pomoci. Slovenská škola a žiacky domov bola takýmto zariadením. Práce bolo nadostač, ale bol tu dobrý, pracovitý kolektív, kde sa vždy dalo spoľahnúť na spolupracovníka (kolegu) a to pedagóga či technického zamestnanca. Dobrá, takmer rodinná atmosféra a ochota pomôcť značne prispeli k výsledkom, ktoré za 60 rokov svojho pôsobenia dosiahlo toto zariadenie.
S odstupom uplynutých 60 rokov si v hlbke srdca zachovávam spomienku na tu strávené roky, teším sa z výsledkov, ktoré škola a žiacky domov dosiahla a tiež tomu, že k týmto výsledkom prispela aj práca našich bývalých odchovancov (dnes našich kolegov). Aj preto chodili do tejto školy moje štyri vnúčatá. Moja nevesta tu pracuje ako vychovávateľka a špeciálny pedagóg.
Veľmi aktuálne sú myšlienky Juraja Dolnozemského:

Dankova rodina. Na fotke je sedem pedagógov.
Okrem z nich mnohí bratranci a sesternice si volili toto povolanie.