Volám sa Edina Zimová. Som žiačkou ôsmej triedy sarvašskej slovenskej školy. Viackrát som bola v sarvašskom pamiatkovom dome. Veľký vplyv na môj kladný vzťah k slovenskému národopisu a slovenskej kultúre mali tvorivé dielne, ktoré sa pravidelne organizujú v tejto inštitúcii. Bola som nadšená, keď Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku vypísal súbeh a mohla som písať o téme, ktorá je mi naozaj blízka, lebo nejedno popoludnie som strávila v Slovenskom pamiatkovom dome v Sarvaši na tvorivých dielňach, najrôznejších prednáškach alebo som vystúpila s hudobným číslom pre návštevníkov domu.
Rada spievam slovenské ľudové piesne, dokonca minulý rok som získala v Nadlaku v medzinárodnej súťaži prvé miesto v interpretácii dvoch ľudových piesní. Okrem toho hrám na flautu, ako môj otecko a môj brat. Takto sa snažíme rozvíjať slovenské ľudové tradície a šíriť ich medzi návštevníkmi domu, turistami, spolužiakmi a členmi slovenského spolku Vernosť, ktorí sem radi chodia na páračky, oslavujú Deň učiteľov, Deň žien, Vianoce, Veľkú noc a iné pekné sviatky. Slovenský ľud mal vždy veľkú dušu, bol citlivý, pracovitý a veľmi družný. Zachoval pre našu generáciu prekrásne kultúrne dedičstvo.

   Znovuosídlenie mesta Sarvaš sa začalo v roku 1722 po zániku tureckej nadvlády. Na osídlovaciu výzvu grófa Harruckerna sa tuprisťahovali Slováci z Gemerskej, Oravskej a Trenčiarskej župy. Obyvatelia pochádzajúci z rôznych krajovsa tu za pomerne krátky čas udomácnili a je zaujímavé, ako sa píše v Sarvašskej čítanke z roku 2002, na str. 36, žemnohí osídlenci dostávali nové priezviská.
„Utečenci, aby ich bývalý zemepán nenašiel, si muselimeniť priezviská. V tom čase vznikli vtáčie zvieracie priezviská i priezviská z povolania, ako napr. Jeleň, Kohút, Vrana, Líška, Medveď, Mlynár, Vodár, Stolár a iné.”Starí obyvatelia Sarvaša si svoj materinský jazyk dodnes zachovali, ich kultúru však ovplyvnilo dolnozemské ľudové okolie. Aj u nás v škole sú potomkovia nositeľov týchto priezvisk, ktoré sa zachovali vo viac alebo menej pomaďarčenej podobe. Napríklad môj spolužiak z 8.B triedy sa volá Marek Molnár (čiže Mlynár), v 5.A triede je žiak Peter Sklenár, pani riaditeľka sa volá Zuzana Medvegyová (čiže Medveďová) a pani učiteľka telesnej výchovy a slovenčiny sa volá Zlatica Líšková (po manželovi Pavlovi Líškovi). Ja sa volám Edina Zimová a aj moje priezvisko prezrádza slovenských predkov. Neviem presne, ako sme prišli k tomuto priezvisku, tak som si vymyslela vlastný príbeh, ktorý som potom poslala do slovenskej literárnej súťaže „Prečo mám rád Slovensko, prečo mám rád slovenčinu”. Vymyslela som si, že môj prastarý otec bol najdúch, ktorého pán farár našiel v zime na schodoch kostola. Dal mu meno Ján Zima. Nuž, ktohovie, ako to bolo naozaj.
Tento príbeh sa mi zdá romantický. Doma sa už po slovensky nerozprávame, ale moja stará mama vedela po slovensky veľmi dobre. Bola lekárnička a vedela po slovensky poradiť tým zákazníkom, ktorí nevedeli po maďarsky. Niektorí dokonca chodili do lekárnne len preto, aby mohli prehodiť pár viet po slovensky a pripomenúť si staré časy.V mnohých rodinách mojich spolužiakov a učiteľov minimálne starí rodičia, alebo rodičia dodnes hovoria lepšie alebo horšie po slovensky. To znamená, že nositelia spomenutých slovenských priezvisk pravdepodobne utiekli zo Slovenska pred prenasledovaním, násilnou rekatolizáciou, alebo pred sociálnou biedou, aby tu našli druhú šancu a zlepšili kvalitu svojho života. Mnohí museli byť odvážni a pracovití ľudia.

   Slovenský pamiatkový dom v Sarvaši bol sprístupnený v roku 1975. Veľkú zásluhu mala pani Szabová, predsedníčka Sarvašského malovýrobného družstva domáckeho priemyslu. Pri príležitosti I. Medzinárodnej národopisnej konferencie o národnostiach v Békéšskej Čabe ho otvoril Ján Mjartan, popredná osobnosť slovenskej národopisnej vedy. Slovenský pamiatkový dom je vo vlastníctve družstva SZIRÉN.
Od októbra 2009je pod patronátom starostlivého gazdu, ktorý má skutočný záujem o aktívnu kultúrnu činnosť inštitúcie. Tým gazdom je sarvašská slovenská samospráva.

   Dom postavila rodina Gajdošová v roku 1885. Oni vlastnili pozemky a samotu v chotári zvanom Sirató. Budova je typickým príkladom zámožných gazdovských domov koncom XIX. storočia. Dom postavili z váľkov a pokryli trstinou. Váľky robili v lete. Pomiešali blato a ražnú plevu.
Rozmery váľkov boli 30 X 15 X 10 cm. Na stavbe domu sa zúčastnila celá rodina, susedia a známi. Takéto domy sa členili na čistú (prednú)izbu,kuchyňu, zadnú izbu, vnútornú komoru, vonkajšiu komoru. Podlahu vo všetkých miestnostiach tvorila hlina. Uličné priečelie bolo pomerne široké, lebo uzatváralo nielen prednú izbu, ale aj pavlač. Na dvore Gajdošovie domu bola aj osobitne postavená maštaľ. Sem uväzovali kone, keď koncom týždňa, ale aj v tržný deň, často aj priebehu týždňa prišli zo samoty.

   Predná a zadná izba sa otvárali z pitvora, ktorý je od zadnej časti kuchyneoddelený klenbou. V sarvašských gazdovských domoch prednú izbu obyčajne nepoužívali, to bola „čistá izba”. Tu bola rodina v dni sviatočné, keď boli Vianoce, Veľká noc, Turíce, svadba, krstiny.
Nábytok v prednej izbe nie je natoľko elegantný,ako nábytok okolitých slovenských obyvateľov, aj to môžeme pripísať Tešedíkovmu vplyvu. V čistej izbe v ľavom rohu sa nachádza pec, ktorá bola vykurovaná z kuchyne. Bohatstvo rodiny sa v tom čase posudzovalo aj podľa množstva perín a vankúšov, ktoré boli uložené na posteli. Hrdí sme na hrací obraz Martina Luthera.
Mnohí návštevníci ešte dnes spolu spievajú náboženskú pieseň: „Erős vár a mi istenünk”. Nad ďalšou posteľou vidíme v ozdobnom ráme závoj nevesty, ktorý podľa vtedajších zvykov po smrti majiteľky spolu s ňou uložili do truhly a pochovali. Pani Szabová poprosila tetu Hiczovú, aby ju darovala pamiatkovému domu a jej spravili miesto toho podobnú truhlicu.
Aj v Bratislave v Slovenskom národopisnom múzeu vedia o tejto originálnej pamiatke. Pod zrkadlom je spomenutá pekná originálna maľovaná truhlica. Oproti peci je stôl s lavicou a stoličkami. Zvláštnosťou zaveseného obrazu je, že obraz najprv namaľovali a podľa toho, koho mal obraz znázorňovať, potom ho jednoducho premaľovali a domaľovali tvár. Na vešiaku vidíme zavesený detský vyšívaný kožuštek, remenné čižmy a huňu. V kúte je malá skrinka, téka, vktorej opatrovali Bibliu, spevníky, liekya pálenku. V strede izby vidíme kolísku, vktorej sú uložené detské šatôčky vyšívané pôvodnými korálkami. V dome svietili petrolejovou lampou.
V zadnej časti kuchyne sú otvory do dvoch pecí. V jednom (zadnom) kúte je „kutka”. Sem vyhrabávali pahrebu z pece a varili na nej v hlinených hrncoch postavených na železnú trojnožku.V zadnej izbe sa odohrával každodenný život. Na krosnách tkali tkaniny, obrusy, uteráky a pokrovce. Na šublátni, po sarvašsky kasni,sú ozdobné nádoby, zrkadlo s britvou. Vo vnútornej komore uskladňovali potraviny: tam mali uloženú slaninu, údeniny, múku, sem kládali kuchynské náradie, ktoré nepoužívali každý deň. Vo vnútornej komore je originálna maľovka.
V ostatných miestnostiach sa podarilo objaviť iba jej záznaky: Vonkajšia komora slúžila predovšetkým na uskladnenie obilním, tu je postavený veľký hombár. Tu mali uložené aj rôzne hospodárske náradia. Zo zariadenia zvlášť treba vyzdvihnuťtextílie. V Sarvaši nájdeme skoro všetky obmeny vyšívaných a pradených textílií. Fond motívov sa vo veľkej miere obohatil tým, že Samuel Tešedík, za účelom rozvitia sarvašského domáceho priemyslu, priniesol z iných obcí tkáčky a vyšivkárky. Ich vplyvom sa vytvorila svojrázna zmes textilných motívov, ktoré dobre ilustruje bohatý materiál pamiatkového domu.

   Vždy ma zaujímalo, ako žili moji predkovia. Babičky mi veľa rozprávali o minulosti, o ich živote. Veľmi som sa tešila, že v základnej škole som viackrát bola so spolužiakmi v pamiatkovom dome. Najprv som bola žiačkou prvej triedy. Všetkých nás očarilo prostredie.
Pec, kucko, kožuch, kolíska, kolovrat-tieto slová sme počuli v bájkach a teraz sme ich videli a chytili. V piatej triede na hodine vlastivedy sme boli tu na tomto čarovnom mieste. Veľmi sa nám páčila táto živá autentická a interaktívna hodina. Na tieto poznatky vo vyšších ročníkoch nadväzujú hodiny slovenskej vzdelanosti.

   Literárne popoludnie s básnikom Michalom Blaškom bolo nezabudnuteľné. Pán Blaško pochádza zo slovenskej evanjelickej rodiny. Základnú a strednú školu skončil vo svojom rodnom meste. V roku 1963 v Budapešti doštudoval ekonómiu a v roku 1968 učiteľstvo.
Okrem básnickej tvorby sa zaoberá aj zbieraním ľudových piesní, poviedok i anekdot. Svoju „milú sarvašskú slovenčinu” krásne používa v básňach na vyjadrenie svojich citov, prírodných obrazov. Zo svojho bohatého básnickeho repertoáru nám na stretnutí predniesol tridsať básní.

   Vlani v septembri boli v oblastnom dome priadky. Priadky boli jedným z najobľúbenejších druhov užitočnej i veselej zábavy. Večer sa dievčatá a ženy schádzali v jednom dome. Priadky trvali od konca jesenných prác až do jari. Prednú izbu účelne zariadili tak, že vyniesli zbytočný nábytok.
Popri stenách postavili lavice alebo stoličky. Na nich sedeli dookola dievky a priadli. Buď na praslici, alebo na kolovrate. Neskôr prišli aj chlapci. Niekto priniesol citaru alebo harmoniku. Tancovali, zabávali sa.    Ako pekne priadli ženy na kolovrate, to som videla aj v televízii.
Moja pripravujúca učiteľka hovorila, že dnes je ťažko nájsť také ženy, ktoré ešte vedia priasť. Ženy sa viackrát zišli a cvičili pradenie pod vedením Alžbety Pesránskej, ktorá je majsterkou ľudového umenia.

Od roku 2006 organizujú v južných regiónoch Maďarska miestne stretnutia oblastných domov. Vlani sa odohrávalo takéto stretnutie v Sarvaši. Vzácnym hosťom bola Dr. Ibolya Bereczkiová, podpredsedníčka senondrejského skanzenu a krajinská vedúca oblastných domov. Katolícky kňaz Dr. Zoltán Dénes prednášal o praxi etnografov, ktorá sa uskutočňuje v oblastných domoch. V Sarvaši je tradíciou, že opakovane, každé štyri roky, organizujú súťaže o pamätihodnostiach mesta. Vlani sa 24 tried zapojilo do tohto projektu. Medzi inýmsi pozreli aj pamiatkový dom. Hodnotenia a poďakovania turistov a návštevníkov pamiatkového domu v pamiatkovej knihe hostí:

„Ctím si tradície a v Pamiatkovom dome sa môžeme oboznámiť so spôsobom života v minulosti. Obdivujem, ako prakticky bol usporiadaný dom a hlavne dômyselné nástroje, ktoré ľudia používali pri práci.”     Dr.Magda Pažická, lektorka

„Pamiatkový dom zohráva veľmi dôležitú úlohu pri praktickom oboznamovaní sa s minulosťou Slovákov žijúcich na Dolnej zemi. Veľmi dobre približuje našim žiakom život v gazdovskom dome – spoznajú kompletné zariadenie slovenskej rodiny. Je veľmi nápomocný pri výuke slovenskej vzdelanosti na slovenskej základnej škole.”    Eva Labišáková , lektorka

„Veľmi sme boli prekvapení, že sa zrodil tento dom našich prarodičov Slovákov.”
Pavel Meliš s rodinou z Martina

„Prekvapila nás veľká zbierka a starostlivosť o zachovanie slovenských tradícií.”
Detský folklórny súbor KDPM z Banskej Bystrice.

Naši predkovia nám zanechali svoju kultúru a jazyk. ktoré sa stali našim kultúrnym bohatstvom. Toto skvelé dedičstvo si môžeme pripomenúť v oblastných pamiatkových domoch.
Hmotné pramene a folklórny materiál je uchovaný v obciach obývaných Slovákmi v Maďarsku, majú najmä regionálny charakter a preto dedinská architektúra, bytové zariadenie, pracovné a
umelecké exponáty, majú svoju špecifickú hodnotu nielen pre sarvašské deti, ale aj pre turistov zo Slovenska a ostatných kútov Európy.