O Štefánikovom živote som sa nedozvedel nič v žiadnej učebnici dejepisu, ktorú používame na základnej škole. Niet o ňom zmienky ani v učebnici slovenskej konverzácie pre druhý stupeň slovenských základných škôl v Maďarsku od autorky Eriky Kraslánovej, ani v učebnici národopisu s názvom Slovenská vzdelanosť od autoriek: Dr. Anna Kondacsová, Monika Szabová, Erika Kraslánová.
V spomínanej učebnici národopisu pre 7.-8. Ročník ZŠ je síce kapitola o dejinách Slovákov, ale tie končia 18.storočím, čo je obdobím migrácie Slovákov na Dolnú zem. Od tohto momentu sa kniha sústreďuje na národopis Slovákov v  Maďarsku a na ľudovú slovesnosť. Posledná štvrtá kapitola má názov Stáročia v spoločnej vlasti. V tejto časti sa autorky venujú osobnostiam našich dejín, literatúry a umenia, ale vzhľadom na citlivosť slovensko-maďarských vzťahov si vyberajú skôr „osobnosti spájajúce národy“ (tamže str.131-147) .
A Milan Rastislav Štefánik takým človekom nebol. Bol slovenský národne uvedomelý politik, ktorý po historických a osobných skúsenostiach so situáciou v Rakúsko-Uhorsku, prestal budúcnosť Slovenska spájať s Maďarskom. Bolo to v období 1.svetovej vojny:
„ Od prvého stretnutia ohromila ma jeho hlboká viera, ktorá napĺňala vnútro veľkého vlastenca, viera, ktorá ho viedla k tomu, že už vtedy pokladal existenciu československého štátu za istú, hoci rakúsko-uhorské mocnárstvo bolo ešte celistvé a vojensky silné, najmä po vyradení Ruska zo svetovej vojny.“ ( Generál V. Zupelli) Urobil vo svojom živote závratnú kariéru, za čo vďačí nielen svojej inteligencii, ale aj pevnej vôli a  odvahe. Svedčí o tom jeho heslo: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ (M.R.Štefánik)

Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách 21.júla roku 1880 v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika ako šieste dieťa v poradí. Spolu mal jedenásť súrodencov, z toho traja zomreli.

Rodný list M.R. Štefánika
(Pozostalosť M.R.Štefánika, Slovenský národný archív v Bratislave)

Jeho otec Pavel sa narodil v roku 1844 v starej slovenskej vzdelaneckej rodine zemianskeho pôvodu. Starý otec Milana Rastislava Štefánika si zobral za ženu Ľudovítu Šulekovú, sestru Vilka Šuleka, ktorý bol v revolučných meruôsmych rokoch popravený. Druhého brata Ľudovíty Šulekovej zabili košútovci v Komárne.
Krstným otcom mladšiemu bratovi Pavlovi Svätoplukovi Štefánikovi bol štúrovec a národný buditeľ Jozef Miloslav Hurban. Milanovi Rastislavovi (Rastislav – veľkomoravský knieža), bol krstný otec brezovský rodák Štefan Fajnor, advokát, ktorý pred maďarskou justíciou obhajoval slovenských bojovníkov za slobodu. A práve na Fajnorovom nábreží v Bratislave stála taká istá socha Štefánika v leteckej uniforme, aká je pred našou školou.
O týchto okolnostiach píšem preto, lebo mali veľký vplyv na formovanie jeho osobnosti. A teraz naspäť k školským rokom M.R.Štefánika. Keď v roku 1886 prekonal ovčie kiahne, na ktoré zomrel jeho mladší brat, začal chodiť do ľudovej školy, kde učil absolvent slovenského revúckeho gymnázia. V roku 1889 odišiel do gymnázia v Šamoríne, kde sa naučil po maďarsky.
Štefánikovci nepodľahli silnému maďarizačnému tlaku, nemali privilégiá maďarskej vzdelaneckej vrstvy a  vystavili sa tak celoživotnej biede. Aby mohli deti chodiť do školy, musel otec predať včelín, prestal fajčiť a musel zháňať ručiteľov na zmenku.

V rokoch 1890-1893 študoval Milan na gymnáziu v Prešporku (Bratislave), kde dostával ako chudobný žiak obedy zadarmo. V druhom a treťom ročníku dostal skromné štipendium z nadácie M. Institorisa Mošovského.
Štvrtú triedu skončil v Šoproni (1893-1894), kde bolo štúdium ešte lacnejšie. Ako dôkaz predkladám jeho vysvedčenie z pozostalosti M.R. Štefánika v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Pokúsil som sa ho preložiť do slovenčiny.

Soproň 1893-1894

náboženstvo 2

maďarský jazyk 2

nemecký jazyk 2

atinský jazyk 1

dejepis 2

zemepis 2

metrológia (meranie) 1

prírodoveda 2

telesná výchova 3

spev 1

správanie 2

Roky dospievania prežil na gymnáziu v Sarvaši. Bol som si pozrieť budovu bývalého gymnázia, aby som si vedel predstaviť, aké bolo vtedajšie gymnázium. Vtedy nemalo kolégium (internát), preto cezpoľní žiaci museli bývať v sarvašských rodinách.
Dnes je v budove Múzeum Samuela Tešedíka. Súčasné sarvašské gymnázium nesie meno Petra Vajdu a je umiestnené v novej modernej budove. Na jeho chodbách som nafotil portréty profesorov, ktorí učili Štefánika.

V Múzeu Samuela Tešedíka som sa stretol s pracovníčkami múzea s Erikou Bagiovou a s Zuzanou Strehovskou, ktoré mi ukázali zoznam žiakov, na ktorom figurovalo aj meno Milana Rastislava Štefánika.
Pozreli sme si starú historickú knižnicu a najviac ma zaujali najstaršie písomné pramene z 16. storočia. Ďalej sme mali možnosť vidieť aj zbierky básní štúrovských básnikov. Ktohovie, možno ich mal v rukách aj Štefánik, keď tu študoval.

Na návšteve bývalej školskej knižnice s pani Erikou Bagiovou

Z tohto obdobia som zaujímavé informácie získal zo študentskej  výskumnej práce Juraja Ragyanského: Milan Rastislav Štefánik v Sarvaši. V kapitole Ako študoval Štefánik na Sarvaši píše: „Sarvašské gymnázium bolo tolerantné.
Riaditeľ gymnázia Július Benka nedovolil, aby žiaci mali konflikty a nedorozumenia kvôli národnosti a  vierovyznaniu. Na škole študovali evanjelici, katolíci, židia...-žiaci rôzneho vierovyznania aj národnosti. Z týchto dôvodov sem prišli viacerí Slováci, medzi nimi i Štefánik.
V Sarvaši sa hovorilo slovenským nárečím ...okrem toho sa používala aj reč vychádzajúca z gramatiky a slovnej zásoby Tranoscia.“ Naproti tomu Ján Juríček v knihe Milan Rastislav Štefánik píše: „Na sarvašské gymnázium prestúpil Milan aj na popud tamojšieho profesora, brezovského rodáka Samuela Šašku.

Profesorský zbor slovenského gymnázia v časoch Štefánikovho pôsobenia
(chodby gymnázia Petra Vajdu)

Okrem Šašku boli tu aj ďalší profesori slovenského pôvodu, ktorí nemali záujem na pomaďarčovaní slovenských študentov. Napriek tejto skutočnosti práve tu, v Sarvaši dostáva sa Štefánik do konfliktu so svojimi maďarskými spolužiakmi( ...v roku 1896...), ktorí ho, držiac za ruky a za nohy, prehodili cez zábradlie na balkóne poschodovej budovy a vyhrážali sa mu, že ho hodia dolu, ak nezavolá na slávu Kossuthovi... Milan sa nezľakol, šovinisti neuskutočnili svoju hrozbu, bolo z toho vyšetrovanie, a  on mal byť vylúčený zo školy.
Na šťastie sa ho celou svojou autoritou zastal riaditeľ Július Benko a profesor matematiky Alfréd (správne Jenó = Eugen pozn. J.R.) Neumann.“ K tomuto incidentu sa Jurko Rágyansky vyjadruje vo svojej druhej študentskej štúdii s názvom Endre a Milan na str. 16. Tam píše, že:“...vylúčenie Štefánika z uhorského gymnázia je motívom, ktorý vznikol a prežíva v  slovenskej národnej mytológii, druhou možnosťou je tá, že tento prípad bol dosť nepríjemný pre vedenie gymnázia, a preto neurobilo zápisnicu o vyšetrovaní.“
Z týchto dvoch hypotéz sa ja prikláňam skôr k druhej možnosti. V období silného maďarizačného tlaku a za okolnosti osláv milénia existencie Uhorska, bolo pravdepodobné, že vedenie školy nechcelo stupňovať nepríjemné národnostné trenice a tlaky a vec riešilo diplomaticky,potichu. Milan dostal dvojku zo správania. To je ale len jedna stránka študentského života mladého Štefánika. Vieme, že počas pobytu v Sarvaši sa zamiloval do mladej Emílie Chovanovej. Pokúšal som sa niečo o nej zistiť v sarvašskom archíve. Zistil som, že v Sarvaši táto rodina naozaj pôsobila.
Denník mladej Emílie sa nám ale nepodarilo získať. Ešte viac ma zaujímalo, aký bol Milan študent. Keďže triedne knihy sa nezachovali, musel som si preštudovať jeho vysvedčenia, ktoré som získal pomocou pani učiteľky z mikrofilmu zo Štefánikovej pozostalosti zo Slovenského národného archívu. Dobre som si dokumenty prehliadol a zistil som, že niektoré sú písané po latinsky a niektoré po maďarsky.

Aby som mohol pochopiť, aký bol Štefánik študent, musel som preložiť do slovenčiny všetky vysvedčenia, ktoré získal na gymnáziách.
Zistil som, že vtedy nemali päťstupňovú stupnicu známok, ako máme my dnes, ale len štvorstupňovú. Najlepšia známka bola jednotka, najhoršia štvorka. Vysvedčenia boli písané v maďarčine, okrem posledného – maturitného, ktoré bolo v latinčine.